reklama

Deti si musia odžiť ťarchu slobodného rozhodnutia!

::: človeka nemôžete naučiť nič, môžete mu iba pomôcť objaviť to v sebe :::  ::: Galileo Galilei :::

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

::: ak sa niekedy ocitnete v Bretónsku, určite si nenechajte ujsť prenádherný kus kamenného pobrežia z atypickej žuly. Jedinečné CÔTE DE GRANIT ROSE je vzácne najmä preto, lebo na celej planéte existujú už len dve takéto miesta. Gigantické kusy žuly a ich ružové zafarbenie dodávajú tejto lokalite punc absolútnej originality. Napriek svojej vzácnosti je táto pláž voľne prístupná. Obmedzujú vás iba malé informačné tabule, ktoré vás žiadajú, aby ste neodnášali kamene z pláže. Ale čo môže byť bez problémov splniteľné pre vás, nemusí byť až tak jednoduché pre jedenásťročné dieťa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak pribehne za vami a v každej ruke má jeden malý kameň. Spýta sa vás, či by si ich mohol vziať so sebou domov ako pamiatku, lebo u nás nič podobné nemáme. Má pripravené aj argumenty, že je to v podstate v poriadku, že to nie je nebezpečné, že to nikto nebude kontrolovať, že to nikomu nejako zvlášť neuškodí, že tie dva malinké kamene na tejto pláži predsa nebudú chýbať. Bežná situácia akých sú stovky! Môže byť, no nemusí! Závisí od toho, či z potenciálu tejto zdanlivo bezvýznamnej požiadavky dokážete niečo vyťažiť.

Obrázok blogu
(zdroj: @eva habankova)

Môžete mu urobiť radosť a povedať, že má v podstate pravdu a tie zmiznuté dva kamienky si asi nikto nevšimne. Za sekundu vybavené. On sa bude tešiť a vy máte pokoj. Čo ste ale týmto dosiahli? Práve ste mu dali najavo, že nejaké normy a pravidlá tu síce existujú, ale je možné ich porušovať, ak sa vám nepáčia. Zároveň ste ho týmto úplne zbavili akejkoľvek zodpovednosti. Keby aj došlo k nejakým nepríjemnostiam, odvolá sa na vaše rozhodnutie, takže nemá najmenší dôvod zamýšľať sa nad tým, či je jeho konanie správne a už vôbec nie nad tým, aké bude mať dôsledky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhou (a v našich zemepisných šírkach žiaľ častou) alternatívou je, že mu tú morálne správnu odpoveď naservírujete. Spustíte traktát o tom, že sa tie kamene brať nesmú, lebo je to proti predpisom. On sa pravdepodobne (síce s veľkou nevôľou) tých kameňov vzdá a vy máte zo seba "super" pocit, lebo ste ho naviedli na „dobrú“ cestu. Ešte ho vychválite za to, aký je úžasný. Ale je to, čo sa práve stalo, skutočne chvályhodné? V tomto prípade neurobil nič iné, iba pasívne poslúchol. Nerozhodol sa sám, iba prijal cudzie rozhodnutie o svojom konaní, za ktoré zasa nenesie žiadnu zodpovednosť. I keby dôsledky tohto rozhodnutia niekto pozitívne ocenil, nemôže si to pripísať na svoje triko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: @eva habankova)

Ale máte aj tretiu možnosť. Ustúpite do úzadia a iba mu pomôžete previesť ho jeho vlastným úsudkom. Položíte mu otázky tak, aby sa sám zamyslel nad svojim konaním, zvážil súvislosti, sám pre seba identifikoval, čo je správne a nesprávne. A čo je najdôležitejšie, aby v konečnom dôsledku bol on ten, kto prevezme zodpovednosť za rozhodnutie o tých dvoch „bezvýznamných“ kameňoch.

Poviete mu, aby si skúsil predstaviť, že tú pláž navštívi ročne napríklad 100 000 ľudí, z ktorých si každý zoberie 2 kamene ako on. Jednoduchou matematikou príde na to, že ročne tak zmizne z pláže 200 000 kameňov, za desaťročie tak zmiznú 2 milióny. Nič viac, nič menej sa neudeje a on púšťa jeden kameň z ruky. Nechválite ho a nenaznačujete mu, že sa zachoval správne. Iba sa spýtate, čo sa mu práve podarilo urobiť s tým strašidelným číslom zmiznutých kameňov a čo by to znamenalo, keby dokázal inšpirovať k takému rozhodnutiu ostatných. Vypočíta, že počet zmiznutých kameňov môže takto klesnúť na polovicu. Stále ho nechválite a položíte iba otázku, aký má pocit z toho, čo práve urobil. Usmeje sa a povie, že dobrý. Stále drží v ruke druhý kameň. Sám od seba začne rozprávať o tom, že by podobne vedel znížiť to číslo aj na nulu, lenže on ten kameň veľmi chce. Vraj preto, že keď bude starý, chce svojim deťom ukázať, že na takejto pláži bol. Poviete mu, že je to pekný a rozumný dôvod. A vytvoríte hypotetickú situáciu, v ktorej sa prenesiete v čase do budúcnosti, kde tie deti už mať bude. A zasa iba položíte otázku. Chcel by v tej budúcnosti ukázať svojim deťom, že toto je kameň z pláže, ktorá kedysi existovala? Alebo by ich radšej na túto pláž zobral, aby ju mohli vidieť tak ako teraz on? Váha hodnú chvíľu, no napokon ho odhodí na zem a s úsmevom sa odchádza hrať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A toto je to, čo sa deti o slobodnej voľbe musia naučiť. Že je tak neskutočne ťažká! A ťažká je preto, lebo súvisí s veľkým bremenom zvaným zodpovednosť. Zodpovednosť, ktorú každým rozhodnutím na seba preberajú. Zodpovednosť nielen za seba, ale za svet okolo nich, za ľudí, ktorých nepoznajú, za budúcnosť, ktorej už nebudú účastní. Neoberajte ich teda o šancu zvádzať ten boj medzi sebeckým „ja“ a "ja", ktoré potrebuje nejaký vyšší zmyslel. Nevyžadujte od nich slepú poslušnosť a nedávajte im bezobsažné pochvaly.

Jedného dňa im nebudete kryť chrbát, nebudete im nikto tlieskať a navigovať ich, keď budú riešiť svoje vlastné „gorily“. Už to nebudú dva kamienky, ale možno milióny eur. Nebude to tabuľa, ale zákon. Nebude to ich vnútorný detský hlas, ale spoločensky vážená autorita, ktorá im bude našepkávať "veď to sa môže, nikto to nevidí". A vtedy viac ako čokoľvek iné budú potrebovať svoj úsudok, schopnosť myslieť v súvislostiach, či odvahu prevziať spoločenskú zodpovednosť. Nech môžu byť na seba úprimne hrdí. Nech môžu mať to, čo si nikto ani za všetky peniaze sveta nedokáže kúpiť.

Obrázok blogu
(zdroj: @eva habankova)
Eva Habankova

Eva Habankova

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

::: ak raz zistím, kto som, dám vedieť. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu